Mala som teraz a ešte aj stále mám tak trochu náročnejšie obdobie na sústredenie sa , podávanie skvelého výkonu a k tomu pár sklamaní vo vzťahoch.Preto automaticky, akýkoľvek vnútorný diskomfort, neistotu, možno aj depresiu som pripisovala práve týmto faktorom. Ďalšia vec. Na to, aby som tieto prvé riadky vôbec napísala som si musela dohrýzť jazyk a tváriť sa že tento článok aj tak nebude nikto čítať. Prečo? Kto by už verejne napísal, že "mám problém" alebo prežívam "depresiu". A v tom to celé tkvie.
Ako som sa cítila tento víkend? Sklamaná, neštastná , zdeprimovaná. A čo som potom robila? Snažila sa zahnať tieto pocity, usmievala sa a hľadala rozptýlenie.Dnes som si čítala článok, ktorý napísala jedna žena- rozvedená, vyhodili ju z práce, zomrela jej priateľka, neštastie v láske.Trpela dlhé roky depresiami.Na tom nič nie je, poviete si, mala ťažký život. Ale nezdá sa vám že každý z tých jej problémom či už tie väčšie alebo tie menšie sa dali riešiť? Prečo by potom mala mávať stavy hlbokej depresie?
Tá žena, volala sa Sally, žila ďalej svoj život.Pracovala, mala rodinu priateľov, dom.A je všetko tak ako má byť.Pravda je však taká, že preplakala celé noci a ráno sa budila so slzami na tvári, vždy si pridala trochu viac make-up-u aby zakryla bledú tvár s kruhmi pod očami.Vliekla sa ďalej, jedla primálo, pila priveľa, pracovalo sa jej ťažko a usmievalo ešte ťažšie. Nikto netušil že trpí , že má problém. Ľudia sa jej pýtali, ako sa má, či je všetko v pohode, a ona vždy odpovedala rovnako" áno, všetko je ok, fajn, v pohode.." Niekedy očakávala, že ľudia sami vycítia že niečo nie je OK , ale kedže ľudia väčšinou berú to čo sa im povie,nedokázali svojimi schopnosťami odhaliť jej vnútorné pocity, stávala sa sklamanejšou , so stále menším záujmom o druhých ľudí..
Po rokoch, napísala knihu a prehlasuje, že to, čo zapríčinilo jej depresie neboli samotné problémy a ťažkosti ale fakt, že celé roky predstierala vnútornú pohodu a nikomu nezjavila skutočnú pravdu. Táto vec nie je nejak obmedzená na psychicky labilných jedincov-týka sa všetkých nás. Je to naša neschopnosť vyjaviť, že sa cítime ohorození, že máme ťažkosti. Toto je problém našej doby. Nazývame ju dobou, v ktorej je psychické zdravie populárne, avšak naše najvnútornejšie problémy a ťažkosti ostávajú skryté hlboko v nás a kontinuálne zožierajú naše vnútro.Moderný svet vedie ľudí k modernému štýlu života- úspešné kariéry,šport vo voľnom čase, triedenie odpadu. Najmä ženy pracujú na svojom vzhľade- nie len vonkajšom( dobrá postava) ale aj vnútornom (charizmatická osobnosť).Realita je však často o niečom úplne inom- náš krásny, dokonalý svet, je pretvárkou, škrupinou ktorá nás chráni pred naším najvnútornejším vnútrom- pred nami samými.
Nemôžme sa tomu čudovať. Keď všetci naokolo sú taký dokonalý, nedokážeme ukázať aký sme v skutočnosti. Vážne, je to nadmieru smutné, ako veľmi chceme byť dokonalý, a ako sa sami touto túžbou týrame a ničíme.Tieto dni sú skutočne extrémne perfekcionistické.Nedokonalosť sa kruto odsudzuje. Stačí keď sa pozrieme na samých seba ako útočíme na celebrity keď niečo zbabrú. Zato že sú na výslní, kruto na nich doráža naše ohováranie, aby sme ulahodili sebe samým.A tým podporujeme ducha perfekcionizmu, viac a viac ho pripútavame k našej identite.Niet sa čo čudovať že ašpirujeme na perfektnosť, keď nedostatky a nedokonalosť sami hlasno odsudzujeme.
Na Slovensku ešte môžeme aj konkrétne vidieť tento perfekcionizmus napríklad v školstve-kde tí čo nereagujú na hodinách prví, nemajú samé "jedničky" môžu ísť rovno kopať kanály, učitelia ich pred celou triedou označujú za hlupákov a miesto pozitívnej motivácie ich odkopnú na okraj spoločnosti- to je rodisko narkomanov a mladých alkoholikov ktorých nárast sme v posledných rokoch zase zaznamenali.
Pritom, ako silne dnešná spoločnosť lipne na dokonalých veciach, sme úplne zabudli ako je bezbrannosť veľmi vzácna. Je totiž, celkom normálna, ľudská, je "naša".Mala by nás privádzať k uzatváraniu spoločenstva-spojenia s inými.Aj praveký ľudia zachytili ten prirodzený zákon, že v tlupe je lepšie.Snažíme sa byť samostatný, sebestačný, zo svojim rozorvaným vnútrom až heroicky dokazujeme svetu ako sme všetko "zvládli" že dosahujeme "výsledky" . Tento kalkul nás však vnútorne ničí, lebo dokonalí, nebudeme nikdy.Problémy dokážeme riešiť až vtedy, keď uznáme že ich máme, keď vysvetlíme niekomu naše starosti, vyrozprávame sa. To väčšina ľudí, jednoducho nedokáže.Oni problémy " nemajú". Ale za ich múrom absolútneho poriadku a dokonalej harmonickej nádhery sa poneviera obnažená , potrhaná duša nie dosť dobrého ja. Nie dosť dobré ja, nie je dosť dobré na to aby sa o ňom vedelo.Nie je také, aké spoločnosť očakáva že by malo byť, nie je také, aké si ho predstavuje moja žena, môj muž, moji priatelia . Nie je dosť dobré. Avšak, jediné riešenie, na naše nedokonalé ja, je práve vzťah a vyrozprávanie si svojej nedokonalosti- veď ľudia nie sú dokonalým bytím.Čím viac si to priznáme, tým skôr sa budeme cítiť slobodný.
Už chápete prečo mi bolo ťažké napísať na úvod tohto blogu- mám problém, tiež som totiž zasiahnutá touto vlnou.Ale keď píšem tieto posledné vety cítim, že môj problém pomaly už neexistuje a zaniká...
Zdroj:Easy living;What lies beneath; Sally Brampton;March 2008