Nejedno pekné popoludnie som strávila v centre Bratislavy a ani sanečudujem keď neprejavujete sympatie niektorému z čudne vyzerajúcichľudí,bezdomovcov a žobrákov. Nechcem tu písať o dobročinnosti, aleboidealistickej rovnosti-skôr ma zaujíma praktická stránka dôvery.Buďdôverujem alebo stále len preverujem. Ak dám bezdomovcovi 30 korún apotom ho špehujem až do potravín kde ho načapám priamo pri pulte sdestilátmi (namiesto dohodnutého pečiva) ťažko hovoriť o dôvere. Okrempenazí stratím nervy a čas. Dôvera je niečo viac slastné, niečo čo sičlovek užíva. A toľko sa jej vyhýbame! Vezmime si príklad rodičov. Ichmilovaný/á syn/dcéra ide von do mesta s partiou. Mamička asi hodinuvyzvedá od dcérky kde bude, s kým bude , kedy príde( s kým príde!!)Potom jej trikrát zdôrazní že prečo ju nechce pustiť, nakoniec ju všakpustí. Dcéra jej po polnoci píše sms že ostáva spať u kamošky. Mamuzaujíma či tam nespia aj nejakí chlapci .."áno mami, ale sú v úplneinej izbe..neboooj!" Mamičke to však nedá, je vystrašená (už celý večerje vystrašená z toho že nevie čo je s jej dcérou- a ktovie čo robí!!)zbuntoší ocinka (ak nie celú rodinu) a vyberie sa k údajnej kamarátke.Tam zvoní a nikto jej neotvára. Kvapky potu jej stekajú po tvári.."Čoak to,a čo ak hento....?! ! Ockovi sa skôr zdá že všetci už asi dávnospia a dcérke nič nehrozí. Nakoniec im otvára kamoška , celkom prispatáa vovádza ich do tichého bytu kde všetci pokojne spia.....Mamičkaprišla svojou nedôverou dajme tomu asi o 5 hodín svojho života dcéra sipohnevala kamošov. Ako sa tomu vyhnúť? Dcéra ide von s partiou domesta. Pýta si zvolenie od rodičov. Mama sa s ňou dohodne, že o koľkejsa má vrátiť, prípadne nech si nechá zapnutý mobil "kebydačo".Predsapozná svoju dcéru a jej kamošov a vie že nemá zlé úmysly . Po polnocipríde sms o oznámení prespávania." tak dobre ráno sa ozvi!" znie maminaodpoveď. Vypne mobil a pokojne spí. Dcéra aj matka. Mama ktoránedôveruje svojej dcére prichádza o chvíle pohody a oddychu. Takmôžeme vidieť naozaj jasne ,že nedôvera je nepohodlnejšia ako by sazdalo.
Najlepší je ten šéf, ktorý veľa práce zverí svojimpodriadeným ( veď nato ich má!).Šéf, ktorý všetko robí sám (pretože len*ON to vie najlepšie) nikomu nič nezverí (až na pár hlúpostí) jezbytočne nervózny a na svojich zamestnancov kričí a nič nie je takefektívne, stále sa sťažuje, ALE svoju dôveru nedá nikomu. Dôvera šetríčas, peniaze a nervy. Poznám tie typy, keď niečo upratujete, robítealebo to je jedno čo, všade sliedia a do všetkého sa miešajú, všetko zavami opravujú. Druhým berú slobodu svojou nedôverou a sebe kľud.
Ktovšetko preveruje nech kľudne pokračuje, stavím sa , že na staré kolenás tým neprestane a bude nadávať akí sú tí ľudia dnes hrozní, že nikomuz nich sa nedá veriť.Komu sa to páči, nech pokračuje . Je to spôsobsebarealizácie, avšak trošku nelogický a nie až tak pohodlný akodôvera. Ten kto vie správne využiť oblajhujúce ovocie dôvery, ten sisvoj život naozaj vychutná. Kľudne prispeje bezdomovcovi s dobrýmúmyslom, vôbec, ale vôbec ho netrápi kde je peniaze skončia, to jepredsa už svedomie toho bezdomovca .Dostal dôveru a ako ju využije? Tože skončí v najbližšom pajzli, o čom samozrejme neviem, je už jehopríbeh, v mojom príbehu je len dobrý dobročinný pocit a dôvera....