Dnes je veľmi obľúbené medzi ľuďmi prezentovať manželstvo ako zbytočnú inštitúciu ktorá nakoniec aj tak nie je zárukou dobrého vzťahu. Ak sa na túto problematiku pozrieme len obyčajnou logikou bez prihliadania na spoločenskú situáciu tak vzťah v ktorom sa dvaja zaviažu ,že spolu ostanú na celý život , by mal byť trvalejší ako vzťah viazaný len vzájomnou príťažlivosťou bez verejného súhlasu ostať spolu navždy. Zase ak prihliadame na ľudské sklony ako také je možné , že napriek verejnému súhlasu sa môže stať, že spolu neostanú navždy a tiež, že ich vzťah vôbec nie je taký ako by mal byť. Problém by teda nemal vychádzať z toho čo manželstvo je ale z toho ako ho ľudia chápu a teda či ho vedia užívať tak , ako je to dané v jeho podstate. Čo je teda manželstvo?
Existujú rôzne pohľady na manželstvo. Pre niekoho je manželstvo inštitúciou pre plodenie detí, podľa iného pohľadu je manželstvo najmä priateľstvo v ktorom je vonkajším prejavom lásky sex a plodenie ako pridaná hodnota vzájomného sebadarovania a potom je tu aj tretí pohľad ktorý predstavuje „aurea via media" -zlatú strednú cestu .
„Manželstvo je spoločenstvo muža a ženy ktorí sa verejným súhlasom rozhodnú zdieľať svoje životy vo vzťahu orientovanom na rodenie, živenie a vzdelávanie detí spoločne"[1] Veľmi podobný je aj pohľad podľa Jána Pavla II ako uznávanej teologickej autority v encyklike Familiaris Consortio kde definuje: „manželstvo ako zmluvu manželskej lásky alebo slobodný a vedomý výber ktorým muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky chcená samotným Bohom. Zmluva manželskej lásky má za objekt dôverné spoločenstvo života a lásky[2]." Ale stačí veci takto len definovať keď v reálnom živote sa tieto podmienky nespĺňajú?
Podľa vyššie uvedených , povedzme kresťanských definícii by vyzeralo manželstvo ako vzťah, ktorý má za úlohu privádzať na svet deti a tiež udržovať vzájomnú blízkosť manželov a to manželským spolužitím- teda sexom. Avšak, ak mladí ľudia spolu spávajú aj za nezáväzných okolností, len tak pre potešenie, zábavu alebo napríklad pre veľmi silnú príťažlivosť dvoch ľudí (tiež aj rovnakého pohlavia) je definícia vzájomného sebadarovania sa smiešna a teda nemá zmysel pre nich sa ženiť alebo vydávať ak sa pre nich sex nestane tým čím je podľa vyššie uvedených definícii. Teda sebadarovaním ako súčasť manželskej lásky otvorenej aj plodeniu detí a ich výchove. Čiže sa dostávame k tomu , že manželstvo ako také nie je problémom, ale chápanie sexu môže byť problémom. Lebo ak je pre nás sex len akýmsi relaxačným cvičením spojeným s prejavovaním si náklonnosti nemožno dúfať ani veriť ,že nám zabezpečí trvalosť vzťahu a nepomôže k tomu ani sobáš. Takže , ak niekto túži po trvalom zväzku s niekým predpokladá to aj istú dávku obety - nemať sex vždy keď dostanem chuť alebo vedieť prijať dieťa. Teda preto je manželstvo pri taktomto chápaní sexu trvalejšie ako voľné zväzky.
[1] Orig. „marriage is the community formed by a man and a woman who publicly consent to share their whole lives, in a type of relationship oriented toward begetting, nurturing, and educating of children together"
Robert P. George and Patrick Lee; "What Sex Can Be: Self-Alienation, Illusion, or One-Flesh Unity"
http://www2.franciscan.edu/plee/whatsexcanbe.htm
[2] Porov. Príhovor Rímskej Róte, 24 januára 1981, v AAS 73 (1981) 229; Synoda biskupov 1980, Záverečné posolstvo Nos, Patres Synodales, 25 október 1980, bod 9, v Oss. Rom., 26 októbra 1980; EV 7/817.